Trblietanie hviezdičiek – Slovenské národné divadlo.

Počas konca roka si najčastejšie plánujeme pobyt na horách naších to drahokamoch. Nastala však situácia, že môj čierny barónko – psisko sa cestou domov rozhodlo ísť novým chodníkom. Bolo to len o kúštik ďalej ako chodí obvykle, ale zle odhadol  ťahajúceho sa kolegu. Asi 18 metrov od domu na parkovisku išiel šikmo na obrubník. Jedna noha  pánova dobre a druhá máchla do prázdna prišla zákonitá rybička, úder kapsou s notebookom do hlavy a potom neskutočná bolesť. Členok nevydržal preťaženie a tu zákonite vznikla možnosť zmeny zimného programu. Nahrali tomu aj ďalšie skutočnosti idem si v aute s mojou dievkou a zrazu počujem v rádiu veľmi nežný, hladkajúci a prenikavo čistý hlas. Spytujem sa kto to je? Odpoveď okamžite Pauhofová! Nuž prvý raz som počul toto meno a nasledovalo zistiť kde sa pohybuje a ako je možné sa ocitnúť na jej predstavení.
Divadelné ženičky sa posnažili a dátum 30.12 bol jasný spolu s hrou ” Ema Bovary” a rovno v Slovenskom národnom divadle. Mal som v sebe jas budúceho zážitku a duša sa rovnako nadchýnala a tešila až prišiel deň D. V národnom divadle som bol naposledy v tom starom na vtedajších bardov slova hry tela rýchlych myšlienok a tepla spolubytia. Keď sme sa už prichystali volám taxi, aby nás tam odviezol predsa len je zima a do divadla nepôjdem ako vandrák v rifliach , či maskáčoch. Prvá taxi nemáme vozy, druhá nemáme autá, tretia rovnaká výhovorka neostávalo nič iné aby náš zapadnutý snehom tátošík urobil to čo každý deň. No do divadla sme už prichádzali keď na chodbách nikoho nebolo a už skoro zatvárali dvere… A to sú tie trhové služby či mraky nezamestnaných ktorí zrazu nemajú chuť pracovať… Po rýchlom presune od dvier pre zamestnancov sme sa posunuli ku správnemu vchodu, našli miesto a takmer hneď sa zodvihla opona a divadelná hra nás začala vťahovať do svojho scenára. Hercov vystupovalo asi 14 dušu pohladkávajúce výkony podali pán Stanke a pani Javorková. A čo hviezdička? Až po predvedenom výkone som sa pookukol kto to vlastne je a informácií bolo nadbytok, takže nepatrím k mužom, ktorí hádžu komplimentami ako by ich za to platili, ale táto divadelná diva si to zaslúži. Jej hlas je klenot. Klenot ktorý vychovali jej rodičia a doladili na divadelnej univerzite, za čo všetkým cibriteľom patrí vďaka. Po skončení hry sa jasne ukázalo aký rozdiel je medzi televíziou, kinom a živými hercami. Elektronická bedňa len žerie čas a okrem športu a  dokumentárnych filmov z prírody či histórie nemá zmysel venovať jej času. Do kina skoro nechodím, lebo vždy sa nájdu čudáci čo vyrušujú a kinoefekt je preč. Takže teraz divadlo. To nové, to naše, to Slovenské národné divadlo. Vďačím a zasypávam všetkých svojou láskou, ktorí sa zaslúžili za to že existuje takýto dôstojný stánok ukážky našej dosiahnutej kultúry a vzdelanostnej úrovne národa. Čo ma prekvapilo? Rád sa pohybujem v letných mesiacoch po našich folklórnych festivaloch Detve, Východnej Terchovej, Zuberci a tu je ešte iná tá srdečnejšia atmosféra. Každý si pospevuje usmieva sa teší sa s predvedených výkonov. Aj v Národnom na mňa ich protagonisti takto zapôsobili, ale potlesk bol bez mravenčenia na chrbte bez čistého tlkotu každého jedného srdca, čo tam bolo a to ma prekvapilo. Príšera konzumu asi postupne človeka utlmuje v úprimnosti v sebaistote vo svornosti a aj spolupatričnosti. A čo pre trblietajúcu sa hviezdičku svieť viac viac, ešte viac aby každého Slováka či Slovenky  duch sa potešil čarom či divom hereckého výkonu a pohladením láskavým, nežným hlasom jej autorky Mgr.art.Tatiany Pauhofovej.