Tri naj – pokračovanie v Ostrovidoch.

Kde sa prejdem, tam sneh. Ak len trochu vybočím z chodníčka, ktorým kráča môj vodiaci pes, hneď to mám – zakopnem. A ako to zvonku vypadá? Nuž, asi si privoňal k butilke s alkoholom. Tak tie šmyky nakopávania ľadu, či kroky do neznáma môžu vypadať.
Sneh je pre slepých nepriateľ číslo jeden.

Pokiaľ nie sú oči, alebo vodiaci pes, stop. Nikde sa s palicou nedostanú! Lebo ťukanie nepočuť a známy terén tak isto nikde.
Mrzuté „seď doma“ má veľmi charakteristické antioptimistické rysy.
Je tu ale zima, ktorá dopriava snehu a snehu. Nám všetkým z našej bohom darovanej zeme.

Ako to prežíva ostatná zverina v lesoch? Nuž asi ťažko. Aj náš rys ostrovid nikde. Lebo všade na počiatkoch lesov revú amplióny namontované na svahoch, kde sa chodia lyžiari, ani nie lyžovať, ale na úkor svojho zdravia a ťažkých zranení, púšťať dolu ľadovými korytami.
Za pár rokov lyže ostanú doma a budú jazdiť na korčuliach. Tak je tvrdý ten ľad, čo má byť, či vypadať, ako hebký sypký sneh.
Revú tu aj, až do noci, deň čo deň. Nie opilci, ale ratraky upravujúce svahy. A my si myslíme, že za takéto obohacovanie prírody sa tým, čo to spôsobujú, ujde spravodlivosti naplno.

Takže kde by mohol byť, v predošlých riadkoch spomínaný, rys ostrovid?
Ako plaché, divosťou obdarené zviera, najskôr mimo Slovenska. Lebo tu je každú víkendovku neznesiteľný hurhaj!
Mladá generácia asi zanevrela na Skauting, kde by sa podučili nie podštrajkovali za vyššie platy, ale podučili, ako sa správať v prírode.
Ale aj tak ich príjmy nie sú na úrovni: chodíme si lyžovať kedy sa nám zachce. Tak len tak sedia pri počítačoch a zbytočne trávia svoj drahocenný čas na tejto zemi.

Prvú príma po roku srandu, ktorú vyviedol čierny to úplne nový barónko, spáchal v našom hlavnom meste, keď akoby nič skočil rovno do pýchy hradu Devín a všetkých našich bardov histórie Štúrovcov, do Dunaja.
Spomeniem, že mal na sebe slušivú sukničku s nápisom vodiaci pes, náhubok, postroj, obojok a vodítko. Zodpovedné boli kačky, ktoré sa mu zazdali, že by ich svojou šikovnosťou dokázal ako drsný predátor, a to aj cez náhubok, uloviť!
Pri aktualite tejto situácie mi tuhla krv v žilách a aj moje prejavy neboli vôbec priateľské. Ale z iného a ochladnutého uhla pohľadu je to príma špás.
Druhý sa týka našich zbožných sviatkov, kedy na väčšine zemegule nevedia ani čo sa len deje a my tu poletujeme s korbáčmi, vedrami, parafínmi a naháňame dievky od malých po veľké! Počas veľkej noci si môj, ešte si len zvykajúci kamoško na nového spoluchodca, len tak vliezol do jazierka a pozrel do vodičky. Tu ich máš lenivé rybyská. Ako len ľahko mi lezú dolu gágorcom.
Spôsobil som škodu dosť významného rozsahu, ale čo, náhubok nebol, postroje nikde a čo ja zakríknutý predátorík. Aj po kožuchu sa mi novinami ušlo, aj basu na mieste som si užil a nikto ma nepoškriabkal za ucháľami, aj keď som ich otŕčal na všetky strany.
Tretí, z tých najčerstvejších. Nie kúpanie v riečke, keď je vonku sedemnásť pod nulou a v takom potočisku ide teplá, tak prečo nie, ale prebáranie sa. To čo je za novina? To mi v Prahe sto vežatej neukazovali. Prebáranie sa aj s napchatýnm pupkom plným kde akých dobrôt, o ktorých pán ani nechyroval, čo mi napchali do brucha. Podskakujem, váľam sa na chrbát, prevaľujem zo strany na stranu a strežiem, kto mi ako prvý, aj keď je zima až nozdry tuhnú, hodí nejaký kus snehu aby som sa rozbehol, či poprebáral ešte viac, radostnejšie, šalovejšie a temperamentne.
Zo snehu, tejto bielej čistoty, mám ja, ostrovidko rozmaznaný, veľkú a neutíchajúcu radosť. Nechápem, prečo sa kolega nie a nie vybrať za mnou, do toho miestami aj metrového sniežiku. V meste to je ale inak. Všetko presolené a moje laby, keď prídem domov, ako by som ich mal v rozpustenej soli strčené počas celej tej hodinky, než idem, či prídem z práce. Ešte šťastie, že ten môj sa stará, utiera mokrou handrou a natiera takou dobrou lanolínovou masťou, že ani môj kožuch takú nevie vyrobiť.
A čo pre čitateľov? No, tešte sa, ako sme, ako dvojka, strávili spolu tých úvodných 365 dní.

Na ostatok chceme všetkým dovoliť si zajásať, zašantiť a ponádejovať sa.

Vzápätí každý zistí, že takto to je zdravšie a ľudskejšie. V tomto, práve tomto, okamihu.

This entry was posted in Aktuality. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s