Ostrovid a sneh.

Domov ani náhodou!

Ešte pred niekoľkými hodinami si čierny vodiaci psík poletoval v zachnurenej, hmlisto teplistej jesennej prírode a vypadalo to, ako poletovanie po šachovnici v režime stále tých istých krtincov, myších dier, či iných informácií, pre tohoto zdomestifikovaného predátora, ktorý by asi ulovil iba hus na pekáči, či rybky v akváriu.
Jeden deň v tomto roku, ale napadlo čosi biele, biele čo mal ostrovidko vyše labiek, a čo mu nie a nie zliezť z chĺpkov. Skoro roztrhol popruhy, s ktorými je spojený so svojím spoluchodcom a na “fleku ” pokojne počkal, až dostane dolu špagáty. A už to nastalo. ako pomenovať nezmerateľnú radosť, nezmerateľnú hojnosť pohybu a nezmerateľné šťastie. Ja ibatmík som si pripadal ako žandár ukazovač, kde som pri jeho ozlomkrkovej zábave ukazoval ktorým smerom je tráva, a že na ceste behajú plechové búdy, schopné neprispôsobiť jazdu daným podmienkam a vyrábať sebe a aj ostatným žiaľ. Ale toto poletovanie po snehu nemalo konca. Uši mu len tak po vetre skákali hore dolu. Bol celý, raz hore labami v hlbšom sniežiku, druhý raz papuľkou zaborenou do sniežiku s ideou stiahnuť ten hnusný náhubok z papule. Keď ho dostal dolu hneď nastala nová besina, a to, aby som mu len hádzal a hádzal a hádzal guľky. Našťastie mi rukavice pomáhali zahnať mrazivosť tisn[cu sa do prstov. Nezlomnosť dobre nahanobenej kondície zo strany tohoto, inak kultivovaného barónka čierneho, ukázala nie jemu, ale mne, kde že som si odložil kúsky kondície ktorú bude nevyhnutné pri tomto šalinovi dohnať. Piškótik, umravňujúci element roztopašnosti, zaberal len tak, že buď rád, že máš ruku a rýchlejšie napreduj s tými guľkami. Aký som nevylietaný a aký som rád, že je všetko biele. Hladina temperamentu a slobody v jeho pohybe bola na maximálnej hodnote. Susedy, ktoré ostrovidka inak stretajú ako kľudného a pozorného kamaráta, sa nestačili diviť. Po asi hodinke, už v trochu silnejšom vetre, ostala ukazovačovi zima a povel ideme domov nie? Odznel nie.
Iba prišiel, ukázal námrazu na chlpoch okolo papuľky, zamrznuté laby a mokrý chrbát. Ale čo na tom, keď bláznenie ešte neskončilo. Prišli aj trochu tuhšie povely. Ostalo pri ukážke tu som. Urobím koliečko a chytaj si ma Ty stojáčik. Takže až po skoro dvoch hodinách ostrého behania po snehu, jeho používania ako chladidla na váľanie sa, či jeho požieranie, naznal, že zvítanie s tou bielou nádherou, ktorá je všade, prebehlo náležite a dostatočne. Postál, kľudne s rozkošou zožral niekoľko piškótikov a ako za najprudšieho leta z labky na labku pomaly opatrne išiel domov. Večer sme išli zasa, ale to len nakratúčko. Pri vracaní sa od priestoru na vykonávanie potrieb sa tak rozbehol, že aj ja, stokilový vežiak som schytal naplno jeho 35 kilogramov o píšťalu. To preto, lebo na snehoľadopoľadovici sa poriadne šmýka a takto sa vybláznieť minulý rok nebolo kde. No a odhad rýchlosti, priľnavosti labiek s chlpami ešte nie je na dostatočnej úrovni. Preto tento karambólik.

Oznamujem našim stálym čitateľom, že už rok sa snažíme poskytovať podnety, náhľady a prevažujúce pozitívne myslenie v našej činnosti a článočkoch. Je Vás dosť a poďakovanie patrí aj tým ktorí sa technicky starajú o to, aby ste sa čosi dozvedeli bližšie o živote nás.

This entry was posted in Aktuality. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s