Ostrovid – časť V

Ako sa novej jari dožil

Pokročili sme a už je aj názov kapitolky.
Trochu morbidný, ale to je na každom kukateľovi našich myšlienok.
Po tepelných kotrmelcoch, ktoré nikomu, ani nám dvojnožcom, nerobili dobre, lebo ich rozsah bol od mínus skoro desať, do plus tridsať, prišlo konečne stabilnejšie počasie.
Aj keď so silným vetrom to pripadá tak, akoby sme si aj my Európania mali zvyknúť na hurikány, tajfúny či tornádičká! No pre tých, ktorí sú veriaci, musí im to byť jasné, že nie sú tieto konštatovania v súlade s kostolným poriadkom, ani s prírodnými zákonitosťami.
Jelene aj srnce, a aj ostatné parožiaky, pozhadzovali parohy, čo bolo a je vždy predzvesťou príchodu jari. Vtáčatká práve v tomto období majú najsilnejšie emócie a najtúžobnejšie povolávajú svoje nespievavé polovičky na posedenie ku sebe na konárik.
Aj ostrovidko, domáci to frajer, lapol jar. Chumáče chlpov po všetkých kútoch nemajú konca kraja.
Niekedy po dvoch troch dňoch je tých jeho čiernych panciernikov až plná hrsť. Češeme, rajbeme, kúpeme, šúchame, vyhrebelcovávame, a aj tak sú všade kopy chlpov.
Ide o extrém, lebo časť jar, v prevedení do dvadsať stupňov,
sa nekonala a rovno nastali krátkonohavicové a krátkorukávové dni. Preto aj jeho kožuchosystém prehadzuje chlpami, ako prehadzovačka nášho mladučkého, ale o to viac talentovaného cyklistu, budúceho víťaza olympijských hier – Sagana.
Teším sa s ním, ako zachytím správu, že všetkým svetovým profíkom najradšej ukazuje svoju trénovanú zadnú polovicu.
Vystrájanie ostrovidka ustalo. Už pochopil, že spoza žiadneho rohu nevyjde cvičiteľôčka Eli, a že si môže robiť so svojím pánom čo mu napadne.
Po krásnych pobytoch po našich rozkvitajúcich sa hôrkach, veruže má každý začiatok týždňa viac a častejšie hrešenie či šklbanie svojím luxusným kožúškom.
Totiž príslušníci vidiacej kolónie sú presvedčení, že keď sa objavíme, hneď je treba sa vrhať na tohto štvornožca ako jastraby za zajkami, a potom vzniká nevďak.
Veď oni ma radi. Tu šmyknú salámku, tu kúštik koláčika, alebo rezníka a ja hypnotizér štvornoho roztatárený si to dokážem poriadne užiť, tak prečo mám mať zrazu náhubok a za ránka šliapať do práce, keď by som na slniečku ležal a len tak nič
nerobil?
Nuž rozdiel v činnosti a hodnotách sa objavil u každého z týchto kožuchových lumpov, ktorí skúšajú pokiaľ môžu. Potom keď vykypí z hrnca, tak náš ostrovidko je ojedinelý. Zastaví, zaprie sa do zeme a ako ťažný somár, ani dopredu ani dozadu.
Okoloidúcim je divné, že ja stojím, dohováram mu, … aj český muzikant stojí a tvári sa, že povely čo mu dávam v živote nepočul.
Je to sranda pohľad. Tak po štvrť hodine ho tento šľahúň psej puberty prejde, a tak sa zaprie do špagátov, že aj keby som hádzal trojmetrové kroky, tak mu nestačím. Takže mám lepšiu posilovačku na predlaktie, ako slovan, Srb Diokovič, tenisový to svetový ďalší šuhaj, čo si zaslúži pozornosť za svoje výkony.

Ako sa zľaknúť?
Nebol to medveď, ani náš majestátny rysko ostrovidko v originálnom prevedení, ale podskakujúci a poriadne preľaknutý môj Dio pribehol. Čo že sa to stalo, akú obludu to vyplašil? No priamo nad ním, kde čosi študoval pod borovicou zakukučkovala kukučka.
To ešte nepočul, a tak na plný plyn vyrazil spod konárov tohto malého lesíka, ktorý dobre poznám, lebo okolo neho roky poletujeme a venčíme chlponožcov, obehol okolo zo tri koliečka, až potom sa ukľudnil.
Zábava ako hrom, sledovať tento jeho úľak. Možno si chcel len zanôtiť piesenku, čo som učil mojich synkov, keď boli vo veku, vo fazónke!: “Kuuukulienka kde si booola?”.
Pri jarných horúčkach si ani nevšímam jeho skóre – zrýchlené skákanie do ktorejkoľvek riečky, ak je nablízku a to časovo: od rána do večera.
Jazierku, kde sa nachádzajú stále vzácne a drahé rybky sa poriadne vyhýba, ale je to aj zvýšenou pozornosťou jeho pohybu v uvedenom priestore.
A čo hokej a fanúšik?
Je pozoruhodné sledovať reakcie tohoto tvora, keď sa radujem.
Každý zápas, keď bola nablízku aparatúra umožňujúca komentované počúvanie, pozorne sledoval. Vnímal napätie aj zaťaté prsty, ktoré sme držali našim.
Pri zápase s Kanadou snoril, a keď sa javorovým listom podarilo otočiť zápas, prišiel, dva razy zabrechol a bolo. Veľkotalenty spoza oceánu pôjdu domov!
No najviac som ho sledoval, keď sme hrali s jeho spolunárodcami.
Aj to tak dopadlo: ” ja nič ja muzikant”.
Ppo niekoľkých rokoch sme ich konečne poslali do rohu, kde niet víťazov. A hrali nám tú našu: Nad Tatrou sa blýska.
Pri diagnostike súboja s Rusmi až štyri razy brechol, a vedel som, že to bude za striebro.
Nikto im neveril ale s trénerom “dedkom Pradedkom” to v pohodičke dokázali.
Uvidíme, lebo ako fanúšik na futbale sa našim talentom zásadne otáčal zadnicou a to aj vtedy keď ho volali, aby predviedol svoje číslo.
Zdrapí futbalku a beží za mnou. Jeho pokusy prehryznúť loptu tohto priemeru sa mu zatiaľ nedaria, zato všetky, čo boli doma sú pomleté na šrot a už sa nemá s čím doma hrať.
Uplynuli dva mesiace jeho postupného privykania si na nové prostredie, nové pachy, nových ľudí a stále ešte vidno, že je v zábehu. Ako nová Škodovka. Tak uvidíme čo prinesie nasledujúci mesiac.

Internet, ak má človek šedú kôru mozgovú na správnom mieste, dokáže poriadne prekvapiť informáciami, ktoré je ťažko aj v knihách nájsť.
Teším sa s hnutiami, ktoré postupne pochopili, aký presilný cit je
láska, akým darom je pokoj a akou samozrejmosťou je dobro.

Obdarujte nimi všetkých, na ktorých ste schopní pomyslieť, a vedzte, že my Ibatmíkovia, máme pre tento cit dostatočnú hladinu sledovanosti.

This entry was posted in Aktuality. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s