Ostrovid – časť IV

V minulej kapitolke sa na prekrásneho a majestátneho lovca našich hôr, rysa zabudlo, takže prepáč. Ty rýchlonohý, zvedavý ale prekrásny predátor. Išiel som okolo jeho pohybu, ale žiadne stopy, či charakteristické znaky. Bodaj by, veď ostro, strmo kopcovou lúčinou sa teraz z jari začali púšťať mentálne nedospelý ukladači o vlastné zdravie, na ťažkých terénnych motorkách.
Odkaz pre týchto menej bystrých mládencov: Keby vám tak v noci niekto na tanku vrčal na plné obrátky motora pri hlavách aj by do nohavíc ušlo…

Vodiaci pes Dio bude samozrejme nosnou ideou, a preto si pozrime ako sa mu po veľkej noci darilo na služobke v hlavnom meste. Pre odstránenie možných rizík s nepredvídateľného správania tohto zvieracieho pokladu sme zvolili cestovanie v sobotu, a to hneď z rána, keď nie sú vlaky tak preplnené.
Na stanici bol po prvý raz a nezapredal svojich predkov, lebo na peróne sa vybral rovno ku stánku s občerstvením. Ujino predávajúci, nás privítal a keďže vlak nemal jedálenský, tak sme si vzali kávu a dve dobošky. So záujmom si prebehol všetky rohy aby si zapamätal kde sa musí vrátiť…
A to už sa blíži zúriaci, fučiaci, nebezpečne kvíliaci, drnčiaci a brzdiaci rýchlik správnym smerom. Trochu bol kratší. Je sobota, a tak sme sa zrýchlene presunuli ku dverám. Už som si v duchu predstavoval, ako že to budeme nastupovať či ho vezmem do rúk a vyložím alebo ako. Stuhnutí cestujúci vystúpili a zaznel povel vpred. Ani nezaváhal a na jedinký skok bol hore vo vlaku. Jeho predchodcovia neovládali až takýto bravúrny psoatletický skok.
A to už sme sa valili prázdnou chodbičkou na miesta kde boli naše miestenky. Samozrejme inak premýšľajúci cestujúci mali svoj názor na to, že aj keď sú miesta označené asi máme stáť na chodbe. Stačilo jedno otočenie sa medzi sedačkami a už sme mali voľno.
Zložili sme batožinu a usadili sa. Pri každom zašušťaní sáčika či rôznych pochutín ostrovidko vstával nasával dobroty do ich psačieho chobotíku a zodpovedne po čierno-chlpáčovsky hypnotizoval.
Našťastie dievky z východu po pár staniciach vystúpili a my sme mali viac priestoru. Servis vo vlaku bol taký profesionálny, že keď som požiadal sprievodcu, aby mi prišiel ukázať na ktorú stranu bude v Hlavnom meste nástupište, tak si asi myslel , že ja so psom, ktorý má po sebe reflexný nápis “vodící pes” predvádzam humorné scénky a ani ho nenapadlo prísť otvoriť vlakové dvere. Mimochodom cesty vlakom sú pre mňa stres, nič nejem ani nepijem aby som nemusel navštíviť toaletu, lebo tie bývajú v obzvlášť bakteriálne vybavenom stave!
Vystupovanie na stanici bolo už ako podľa technickej šablóny. Čierny barónko si počkal, až akosi vystúpim, či skôr dopadnem na perón a potom perfektným skokom za ktorý by sa nemusel hanbiť ani ako atletický reprezentant našej krajiny na olympijských hrách v Londýne priskočil ku mne. Zočil osoby blízke, a tak jeho radosť mala poriadne grády! No keď sa vytriasol, vyšuchotal vypopodskakoval, tak sme prechádzali okolo vizitky našej spoločnosti bezdomovcov v hustom špalieri až ku trolejbusu.
Oceňujem pozornosť vodiča, ktorý zahlásil číslo trolejbusu, aspoň na niečo je tá masa vládnych úradníkov, že prijali uznesenie o povinnosti vodičov v celej republike hlásiť čísla spojov. Nastupovanie však ostrovidkovi príliš nešlo. Ide o malý priestor, kde sa musí vôjsť či skôr natesnať. Konštruktéri by mohli myslieť na tieto naše oči a urobiť lepšie technické riešenie. S najlepším som sa stretol v jednom meste, kde mi hovorí vodič, že si mám ísť sadnúť na miesto ktoré je vyhradené pre nás s vodiacimi psami. išlo asi o tretie či štvrté sedadlo. Ja mu na to že vodiaci pes asi počítať nevie a že som slepý takže ani nepoznám rozmiestnenie sedadielok v týchto busoch. Inteligenciou vlastnou mu bolo ťažko pochopiť prečo si sadám za neho, ale to sa nás nikto nepýtal, že či ako iba tmíci poznáme každý druh autobusu, čo si tu obce nakupujú spôsobom verejného obstarávania metóda kto prihodí najviac ten dostane zákazku…
Ešte sme pocestovali autobusom, prebehli ponad zväčšený potok, Dunaj to volajú a boli sme na mieste.
Krajina betónu asfaltu všade napchaných zavadzajúcich áut pre občanov. Petržalka. Ostrovidko z výšky svojich pohľadov a schopností dôkladne ukazoval, ako ho to pocvičievali v tej škole pre nich – ostrovidky a ostrovidkov.
Bol pozorný, aby sa vešiak na popruhoch nenatiahol na zem a perfektne si splnil svoje aj cestovateľské aj psovodiace povinnosti.
Už vyťahujú môj voňavučký roayalček aj plný bachorík by som ho do seba natlačil ja ostrovidko labradorček vždy pažravý.
Najedol som sa, pospal si a popoludní vyšiel na prechádzku. Kráčam popri tom zväčšenom potoku pozorujem kontrolujem, sledujem až zavoniam búdu, ku ktorej sa blížime spolu s dievčinkou. Boli to slastné sladučké vône. Rýchlo som popreskakoval všetky handicappage, tak, aby sme nemuseli volať záchrannú službu a už si sedia aj mne koláčik v cukrokaviarničke. Kúpili taký medový! to som ešte v papuli nemal a preto dávam najavo,že si zaslúžim ešte aspoň jednu dupľu. dostal som ešte dobošku no nič moc, druhá kategória. A čo sa mi podarilo vyviesť nasledovne? No sledujte. Von z tej vônárne nasládlych dobrôt sa mi veru nechcelo a skoro ma drápali za môj luxusný čierny kožúštek. Išli sme naspať popri Dunajíku tou istou cestou, ale v opačnom smere.
Mal som tam ja ostrovidko takú krásnu zelenučkú trávičku nuž ma pustili, aby som si poňuchal, lebo na Liptove, či u nás doma majú ešte prežúvavce diétne stravovanie s nedostatku jarne vybehnutej trávičky.
Šumí Dunaj šumí, ako sa spieva v jednej pesničke a už ich vidím boli dve…Zobáčikmi prehrabávali vodu na kraji tak som mierne zrýchlil krok, potom som už letel a hop za nimi do Dunajíka Slovenskej to najväčšej rieky. Môjmu pánovi som predviedol ako ma mati naučila za mladi plávať, je to náš prastarý zvyk, keď sme ťahávali drevené loďky do prístavov, tak aby neuviazli na plytčine v studených Labradorských priestoroch, odtiaľ som taký silný a mohutný a jasne dobrý plavec. Kačičky ani nenapadlo, že sa blíži čierne torpédo, ktoré malo biely náhubok na papuli všetky postroje a ešte aj slušivý nápištek, ako som to ja dôkladne reprezentatívne vycvičený pes. Na jedno ucho aj keď zvesené počujem rev, alebo že by to trúbila zaoceánska loď, alebo besný zúrivý zubor sa blíži. Kastelán na neďalekom Bratislavskom hrade aj okná po tom ziapote pozatváral!
Kačičky predo mnou kto vie prečo zdrhajú svojim vtáčím katapultom na vode a ja už nemám prečo plávať tak proti prúdu idem za svojím vežiakom Vyleziem trúby zaocánskych parníkov stále počuť, že by to na mňa? No ja nič, ako ostrovidko pribieham s heslom “já českej muzikant”. Obehnem dve tri kolieska, či neprestane ručať, no neprestáva a pritom v tom Dunaji bolo tak dobre. Koľko kolegov ostrovidkov sa môže pochváliť, že v nestráženú chvíľku si len tak skočia do Dunaja?
Takže aj tento pre mňa vydarený krst dopadol dobre. Ani som nezapáchal ako v tom jazierku s červenými rybkami a v poriadku vzorne po vyšticovaní sme dorazili domov.
Po ďalšom dni sladkého nič nerobenia som bol už iba na špagáte pri približovaní sa ku tejto našej veľrieke a na ďalší deň som sa vybral do Justičáku. Mali sme tam robotu, a to už po vybehnutí prvých schodov mi dáva najavo akýsi policajný maník že mám mať náhubok.
Pán skúsený matador mu hovorí nech si naštuduje predpisy o vodiacich psoch a bude vedieť, že v Národnej rade a všetkých ustanovizniach štátu a obcí nám majú ešte vody doniesť a nie tu hučať po mne a mojom pánovi. Po prezentovaní pred iným druhom výkonu mimochodom absolútne zbytočným štátnej služby v súdnictve, ideme von z tejto búdy hriechu nepravostí nespravodlivostí s právnickej svojvôle a tu ho máš – policajtík stojí pri dverách, otvára, asi si naštudoval to, za čo že to v tejto búde poberá nezvykle veľký plat ako ostraha objektu.

Cesta naspäť vlakom už bola zrejmejšia aj nám. Vo vlaku hlásili stanice, tak som sa vedel prichystať aj mi dobošku a čajík kolegovi priniesli a boli tu dve milé panie ktorým som sa pozdával aj im klobásy či salámik z kabele voňal ale pán ten nič iba pohladkať a hotovo. Z vlaku som vyskočil ako už pri predchádzajúcich pokusoch a rovno ku stánku s občerstvením no ale to vežiak dáva povely, že sa nejdem popásať ale na autobusík bežíme! Ešte šťastie, že tu na menšej stanici nebolo toľko smradu a nič nerobiacich nikde sa neumývajúcich tiež občanov. A čo bude nasledovať? Uvidíte alebo učítate… 🙂
Na zvyšok tejto časti opäť povzbudenie, čo nás nenaučili na škole, či vo vzdelávacích ustanovizniach. Sami sa musíme.
Hlavne to jesť do polosýta a piť do polopita bolo heslo predchodcov ktorých režim tak isto surovo skúšal a vydržali. Tak po zime, tí čo sa chcú dožiť novej zimy hajde od televízorov a špajzí …no na vzduch!

This entry was posted in Aktuality. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s